Tým, čo zabudlirozdávať...

Zoschnuté ruže vspustnutej záhrade boli posledným dôkazom jeho existencie.

Často sedával nalavičke pred domom, vdychujúc vôňu ľudí, ktorí okolo nehodenne bez povšimnutia prechádzali. Vôňu ľudí, ktorých nemoholvidieť.

Áno, bol slepý,

ale často videl omnohoviac srdcom, ako tí, čo sa na svet dívali dennodenne.

A videl aj to, čo imobčas prebehlo mysľou, keď sa pozerali do jeho sklených očí.

Azda ľútosť?

Kdeže! Obyčajnýstrach. Strach z nepoznaného.

Nikto sa nepristavil,

nepoprial pekný deň...

Na čo aj? Veď slepémunemôže byť deň pekný...

Bol celkom sám,

nemal žiadnychpríbuzných,

a predsa ho ktosimiloval.

Niekto, koho nemoholvidieť,

koho počul blízkoseba...

Možno tí ostatnívideli svet pestrých farieb,

krásu prírody,

ale nemôžu cítiť točo on,

nepočujú ten tichýhlas čo mu šepká do ucha:

"Milujem ťa,milujem ťa, ani nevieš ako!"

Nevidel očami, alesrdcom...